Julien Green (1900-1998) bol francúzsky spisovateľ, známy svojimi psychologickými románmi. Celý život hľadal pravdu a jeho tvorba odráža strastiplný život túžby po nej. Vychovaný bol ako protestant, no v pätnástich rokoch sa stal katolíkom. Potom sa stal budhistom. A neskôr sa opäť vrátil ku katolicizmu. Celý svoj život viedol zápas s vlastnou homosexualitou a pre pokoj vo svedomí sa rozhodol pre život v celibáte. Svedkami jeho vnútorných zápasov, hľadania Boha i seba samého sú jeho denníky.
            Julien Green vo svojich románoch predstavuje človeka so svojimi pokušeniami, „stratenosťou“, strachom zo života a túžbou po vyššej skutočnosti. Hrdinovia jeho románov sú osamelí, opustení, nemajú silnú vôľu a nevedia sa ovládať. Je pre nich príznačný názov jednej jeho knihy, ktorá vyšla v roku 1960 – Každý človek svojej noci (Chaque homme dans sa niut).
            Ústrednou postavou tohto románu je Wilfred Ingram, ktorý sa zmieta medzi požiadavkami viery a svedomia a neovládateľnou sexuálnou žiadostivosťou. Okolie ho považuje za slušného človeka, no Wilfred si uvedomuje, že trčí v hriechu a v bahne. Vo vrecku má síce ruženec, no keď sa vyberie do mesta na „výpady“, necháva ho doma. Na jednej strane by sa rád zbavil viery, ktorá mu prekáža užívať si život, na druhej strane si uvedomuje, že bez Boha by nedokázal jestvovať.
            Situácia sa vyostruje, keď sa zoznámi s mladou manželkou svojho vzdialeného príbuzného Jamesa Knighta. Z priateľstva medzi ním a touto ženou sa čoskoro vyvinie dôverný vzťah. James o tom vie, ale dôveruje svojej žene.
            Jednej noci sa James rozpráva s Wilfredom: „Nechcem sa s vami rozprávať o náboženských veciach, len vám chcem prečítať štyri verše z Biblie. Nie je to síce miesto, ktoré každému padne do oka, ale predsa...“ A otvoril Bibliu na mieste, kde bol zoznam mien apoštolov. Na miesto Judáša napísal James Wilfredovo meno. Wilfred ostal zmätený: „Prečo mi to hovoríte?“ Čítajúci zatvoril knihu. „Lebo to možno čítať aj takto: „A ten dvanásty sa volal Wilfred, ktorý ho zradil.“ A vôbec – ešte vám nenapadlo, že na to miesto by sme každý jeden mohli doplniť svoje vlastné meno?“
            Rozhovor s Jamesom Wilfredom otriasol. Keď sa vrátil domov, prepadli ho výčitky svedomia. Napustil si do umývadla vodu a vopchal doň hlavu. Chcel vytrieť z pamäti spomienku na predchádzajúcu noc s pani Knightovou. Nemohol spať. Myslel, že bude rozumnejšie, keď sa pôjde poprechádzať do ulíc. Nasledujúce ráno vošiel do kostola a prosil: „Bože ostaň so mnou!“ a keď ešte jasnejšie uzrel vinu svojho hriechu, skoro polohlasne vykríkol: „Prosím, ostaň so mnou až do konca!“
            O niekoľko hodín ho postrelil akýsi maniak. Keď Wilfred umieral, ešte mu odpustil. Pri jeho smrteľnej posteli sedel aj James Knight. Tento svoje dojmy vyjadril nasledovne: „Nepatrím k ľuďom, ktorí sa ľahko nechajú strhnúť citom. Nedôverujem pohnutiu. Už som sa viac ráz sklamal. Ale nikdy predtým som nevidel taký výraz šťastia na tvári ako u Wilfreda. Pri pohľade naňho akoby smrť nebola smrťou. On umieral, a predsa ožíval. Keď umrel, chvíľu som stál pri ňom ako otupený. A potom som počul, ako sa pýtam kňaza: „Je po všetkom?“ a on mi odpovedal: „Áno, ak tým myslíte, že srdce už nebije.“
            Tento príbeh netreba komentovať. Skôr sa môžeme nechať ním preniknúť a každý si z neho vziať niečo pre seba.